moechus

Rok 2026 sa začal tak kostrbato. Dianie v svetovej politike sa začalo únosom legitímne zvoleného prezidenta jedného štátu v Južnej Amerike špeciálnymi silami svetovej mocnosti. Priezvisko prezidenta Maduro. Okrem toho pokračuje vojna na Ukrajine. Okrem toho zhorelo niekde v Rusku a niekde na Ukrajine po úderoch jednej a či druhej strany niekoľko až desiatok civilistov. Denne pribúdajú stovky až tisíce obetí na jednej aj druhej strane v ukrajinskej vojne. A z časti Ukrajiny sa stáva kamenná krajina. Okrem toho a čo tí civilisti v Gaze? Majú čo jesť a kde bývať? Chodia tam deti do školy? Niečo výnimočné? A čo minuloročné bombardovanie územia Iránu a novoročné demonštrácie časti obyvateľstva v Iráne. A v Iráne niekoľko desiatok mŕtvych. Až bežný to jav zabíjania a zabíjania. Rok sa začal ako skoro každý rok. Lebo sa pýtam, či sme tu mali niekedy v histórii taký rok, kde by bol v niektorej časti našej planéty mier. Pochybujem. Vždy a vždy sa ľudia tak alebo tak zabíjali. Také je ľudstvo. Nepoučiteľné.

Dnes som čítal výbornú myšlienku a tak ju zopakujem. Aké je poučenie z únosu prezidenta Madura? Tak tu je : pre menšie štáty sveta z únosu plynie záver, že kto nebude s vlkmi vyť toho roztrhajú za tichého súhlasu demokratického sveta. Je to tak a je potrebné si to priznať. A podľa toho je potrebné realizovať svoju domácu a zahraničnú politiku. Niekedy síce padne kosa na kameň a mocnosť narazí na odpor menších štátov. Ako príklady uvediem odpor národov pod vedením Fidela Castra, Ho-či-mina, Daniela Ortegu z jednej časti toho politického brehu a odpor jedného národa pod vedením prezidenta Zelenského z druhej časti toho politického brehu . Ale za akých obrovských obetí týchto národov.

A dodám za seba. A aj preto rozumiem politike na všetky štyri svetové strany. Podľa mňa je správna a len takáto zaručí prežitie nášho spoločenstva, štátu a národa. A tak mi nevadí ani to sem tam rokovanie u veľkej východnej mocnosti, ani to rokovanie v regionálnej mocnosti akože v bývalej osmanskej ríši, ani to rokovanie v druhej najľudnatejšej krajine a ani to plánované rokovanie u veľkej západnej mocnosti na západnej pologuli. A kombináciou tejto politiky na všetky štyri svetové strany a s aktívnym členstvom v štruktúrach EÚ a NATO máme šancu prežiť ako spoločenstvo, národ a štát. Lebo ináč sa na naše spoločenstvo, národ, štát pozerá každá mocnosť alebo každý väčší sused ak síce povieš svoj názor, ale dodržuješ a ctíš pravidlá medzinárodného práva a si niekde vo veľkom spoločenstve integrovaný ekonomicky a vojensky. Prežiješ, ak s mocnosťou a s väčším susedom komunikuješ a nevytváraš zbytočné spory a vzniknuté spory obrusuješ vzájomnou komunikáciou. A dodám, občan máš možnosť si vybrať svoju politickú reprezentáciu. Rozhodnutím pri tej urne. Tam rozhoduješ sám. A vyberieš možno tých skúsených aj s chybami alebo možno tých fakt amatérov aj s chybami. Občan rozhodni a vyber.

Končím tak optimisticky. Nič nové pod slnkom. Mocnosti si idú to svoje. Idú. Svet ide ďalej. Tí praví svetoví lídri si uvedomujú technologickú vyspelosť svojich armád a poznajúc limity vedia-kde je potrebné sa zastaviť a povedať toto ešte áno a toto už nie. Technologická vyspelosť armád nie je taká nízka aká bola pred prvou a druhou svetovou vojnou. Tá tretia svetová by mala iné dôsledky ako tie prvé dve svetové. Jadrové zbrane boli nasadené až v roku 1945. Pred tými dvoma svetovými vojnami nebola vo svete ešte ich odstrašujúca účinnosť. Aj z tohoto jednoduchého dôvodu som optimista. Verím, že sa nemýlim. Čo mi iné zostáva, že?